...postavili by ste sa na javisko a vystúpili pred vyše 400 divákmi? Robí vám to zimomriavky? Ja sa priznám, že aj po rokoch skúseností mávam stále miernu nervozitu a najťažším býva ten prvý krok, keď vchádzate pred publikum.
Už len pre toto som s obdivom sledoval v piatok na našich školských zimných slávnostiach pani učiteľku oblečenú v mikulášskych šatách (áno Aďka, neskutočne ti sekli ), ako tancuje na javisku s naším Šaňom (Šaňo je vymyslené meno, osoba však nie) a ostatnými deťmi z triedy. Všetci červení ako Mikulášikovia. Šaňo je trochu iný. Vždy bude iný. Má mentálny postih.
Patrí takéto dieťa do normálnej školy? Nepatrí? To je tá inklúzia!!! Nech národ hlúpne!!! Toto často čítam na sociálnych sieťach.
Nie, nejdem si dávať cez oči dúhovú šatku. Mať v triede dieťa s mentálnym postihom je sakra náročné. Pre rodiča, ktorý sa takto rozhodne. Pre dieťa, ktoré je vo svete (pre nás tom bežnom) často príliš rýchlom a plnom podnetov. Pre spolužiakov, pre ktorých sa stret s iným svetom nie vždy stretne s pochopením. Pre pedagógov, ktrí majú učiť v takejto triede.
Na konci leta na Sardínii počas školenia som si zapísal jednu vetu: "Inklúzia nie je akceptácia. Inklúzia je oslava odlišnosti." Toto nie sú slniečkárske vety. Toto sú vety obyčajnej, jednoduchej ľudskosti. Pretože každý z nás je v niečom iný. Každý z nás si zaslúži byť prijatý, akceptovaný a ľúbený. Každý z nás si zaslúži pomoc, keď ju potrebuje. Každý z nás sa dostane do situácie, keď pomôcť môže.
Som hrdý na svojich kolegov, ako hľadajú spôsoby pomoci pre našich žiakov. Áno urobili sme aj množstvo chýb (a stále ich robíme), ale za posledné roky je to neskutočný progres.
Som hrdý na rodičov našich žiakov - lebo sa častokrát na nás obracajú s náročnými životnými udalosťami a sú ochotní spolupracovať.
A vtedy máme zimomriavky. Také dobré. Ako keď vchádzate na javisko....
Tu je dnešný email od "Šaňovej" maminy:
Dobrý deň p. riaditeľ,
rozhodnutie napísať tento email vo mne dozrievalo dlhší čas. Budem Vám vďačná ak ho pošlete všetkým žiakom, rodičom a učiteľom našej školy.
Som matkou „špeciálneho“ dieťaťa. Niekto povie postihnutého, iný retardovaného. Každý rodič, ktorý má špeciálne dieťa vie, ako tieto slová bolia. Bolia jednoducho preto, lebo nie sú pravdivé. Prijať niečo iné, odlišné od „normálu“ je pre nás dnes dosť ťažké. Viem o čom hovorím, pretože aj pre mňa samotnú bolo prijatie vlastného špeciálneho dieťaťa obrovskou cestou poznania – školením zbavovania sa všetkých mojich očakávaní a predsudkov.
Je to naozaj postihnutie keď Vás Vaše dieťa denne vyzýva k práci na sebe? Keď Vám pomáha objavovať nové prístupy a nové spôsoby fungovania? A keď Vás učí nekonečnej radosti a láske? Smelo dnes hovorím, že je to DAR a nie postihnutie.
Píšem to preto, lebo sa chcem z celého srdca poďakovať každému jednému pedagógovi, každému jednému rodičovi a každému jednému žiakovi, ktorý dokáže špeciálne dieťa prijať, vnímať a komunikovať s ním. Viem, že to od každého z nás vyžaduje spraviť obrovský krok/posun vo svojej duši. Zároveň ďakujem istým spôsobom aj tým, ktorí ho prijať nedokážu/nevedia. Veď ani my „normálni“ sa nie vždy máme radi
Posledné dni ma presviedčajú, že moje rozhodnutie nechať dieťa vo Vašej škole a nedať ho do špeciálnej školy boli správne. Takéto dieťa potrebuje naše prijatie ale zároveň aj láskavú prísnosť v spoznávaní pravidiel a zásad v ktorých žijeme. Vidím, že sa to v tejto škole podarilo a za to som nesmierne vďačná.
Prajem všetkým veľa nových krokov smerom k poznaniu pravdy.
Mamička „špeciálneho“ dieťaťa
